Na záver môjho (pravdepodobne) posledného článku použijem názov z posledného filmu o Shrekovi "Zvonec a koniec".

Takto by sa asi momentálne dalo pomenovať stav mojej trénerskej kariéry.

Rozmýšľal som či mám ešte niečo napísať (keď už netrénujem), ale myslím si, že by sa to patrilo a možno si aj uľavím.

Tento rok som začal napriek rozhodnutiu, že už nebudem pokračovať v trénovaní v klube MFK Ťahanovce, ale cca asi po 2 mesiacoch som zistil, že zlé skúsenosti s dodržaním šlubov (nie mojich) pokračujú a keďže som mal pred sebou jar a leto a mnoho práce v zamestnaní a na záhrade rozhodol som sa pre niečo čo som ešte doteraz nespravil, čiže nedodržať svoj šlub. Trochu ma to aj mrzelo, ale získal som toľko voľného času a odbil toľko stresu, že sa to prejavilo na mojej psychickej pohode. Ďalšie ponuky na trénovanie som odbil a ponechal som si len trénovanie deti na škole. Takto som vydržal do konca sezóny/školského roku a keďže aj na škole to bolo veľmi náročné a neodmenené, tak som sa rozhodol, že trénovanie úplne odstavím.

Momentálne aj napriek ponukám nikde netrénujem a ani to neplánujem. Stále mám taký pocit, že môj skôr taký fanatický prístup k futbalu a 100% dodržiavanie dohôd (nie písomných) bol veľakrát dôvodom, že sa to obracalo proti mne a  niekoľkokrát som sa ocitol v situáciach, keď som už fakt nevedel ako ďalej. 

Napriek tomu neľutujem tie roky, ktoré som pri futbale ako tréner strávil, ale stále mám taký pocit, že u nás sa futbal robí zo zištných dôvodov, resp. z nutnosti. Tích niekoľko poctivých funkcionárov, trénerov a hráčov nedokáže úroveň futbalu u nás podvihnúť. A ak k tomu prirátam, že ak nemáte peniaze (samozrejme aj čierne), tak sa púšťať do kvalitnej práce vo futbale u nás v podstate ani nemá význam.

Napriek tomu držím všetkým, čo sa angažujú pri práci vo futbalovom prostredí palce a ostýostávam s klasickým pozdravom:

"Športu zdar a futbalu zvlášť"

Stanislav Lellák

Veľmi som rozmýšľal či mám ešte napísať nejaký príspevok, alebo nie, ale nedá mi a tak už pravdepodobne posledný predsa napíšem.

Po zdravotných patáliach (zlomené obidve nohy) som ukončil krátke pôsobenie v MFK Ťahanovce, ktoré napriek mojim zdravotným problémom bolo celkom fajn. Ak si odmyslím veci, ktoré nefungovali (nebolo ich veľa), tak to bolo asi moje najlepšie pôsobenie v role trénera. 2 dni pred ukončením sezóny som sa stretol s trénermi Loky na krátkej schôdzi a dal som im prísľub, že od júla im pomôžem pri B mužstve mladších žiakov. Od polovice júla som začal trénovať na strašnom ihrisku ZŠ Požiarnická s kolegom Mišom Štovkom, ktorý bol nečakane preradený k mužstvu prípraviek. Zlé treningové podmienky, málo hráčov a odchod Miša k prípravkam signalizoval, že to bude veľmi náročné pôsobenie. Ak by sa súťaž začala v riadnom termíne 8.8.2015, tak si neviem predstaviť s kým by som hral (mal som asi 5 hráčov). Nakoniec sa úvodné zápasy odložili a tak sa mi nejako podarilo poskladať mužstvo, ktoré však bolo  minimálne o 2 roky mladšie ako ostatné tímy. Ak k tomu prirátam katastrofálne podmienky na trénovanie a neochotu detí a rodičov chodiť na tréningy a zápasy (okrem stabilných poctivcov), tak je jasné, že to bolo veľmi ťažké. Jesennú časť som nakoniec nejako dobojoval, ale môžem smelo povedať, že pri mojej časovej zaneprázdnenosti (práca, rodina, krúžok na ZŠ Hroncová atď....) to bol zázrak. Ak by mi nebol pomáhal Mišo Štovka a ja by som nemal vo zvyku dodržať to, čo sľúbim, tak by som už v septembri určite nepokračoval. Napriek všetkým problémom a nedostatkom, ktoré som pri mužstve mal však neľutujem, že som prijal ponuku v Lokomotíve. Po úvodných ťažkých mesiacoch však chlapci a rodičia zapli a posledné zápasy a tréningy sa približovali k tomu, ako by som si to predstavoval. Sezónu sme ukončili výborným výkonom proti 2 mužstvu tabuľky FAMT Prešov 3:5 (v úvode sezóny sme s nimi prehrali 15:0) a tak som mohol s kľudom oznámiť, že nebudem ako tréner ďalej pokračovať. Odísť práve v čase, keď sa mužstvu darí a v klube sú celkom spokojní nie je práve najlepšie riešenie, ale ja viem, že by to ďalej nefungovalo. Keď k tomu prirátam množstvo stráveného času (aj mimo tréningov) a slabé ohodnotenie, tak je jasné, že neodchádzam, len kvôli zlým tréningovým podmienkam. 

Napriek všetkým ťažkostiam ,ktoré som musel za posledné 4 mesiace prežiť, však budem v dobrom spomínať na kolektív chlapcov v Lokomotíve a keď k tomu prirátam, že sa mi splnil cieľ (predseda FAN Klubu, hráč a tréner Lokomotívy), tak už by som mohol kľudne aj s trénovaním skončiť. Mám totižto veľmi zlé skúsenosti s dodržiavaním pravidiel a sľubov zo strany funkcionárov klubov a tak už možno zostanem len na škole, kde keď sa niečo dohodlo, tak sa aj splnilo. 

Ostávam s pozdravom a dúfam, že sa mi ešte podarí nejaký článok o futbale (aj v role trénera) napísať.

Prešiel už nejaký čas odvtedy čo som napísal posledný príspevok a tak by sa už patrilo pridať niečo nové. Je toho dosť, čo sa udialo za posledné 2 roky, ale vypichnem len to hlavné. 

Po problémoch, ktoré som mal pri mužoch som sa rozhodol, že už Á-čko trenovať nebudem. Mám pocit, že v nižších súťažiach (okrem mužstiev, ktoré ašpirujú na postup) ani nie je tréner potrebný. Veľakrát je to totiž len o tom, či sa bude chlapcom chcieť na futbal chodiť a či dokáže klub (obec) zabezpečiť aké, také podmienky. Tréner pri mužstvách, kde si prídu chlapi zahrať futbal a potom vypiť pivo a odreagovať sa je len figúrka a ak ho hráči nerešpektujú, len v podstate zabíja čas.

Ja som na to prišiel dosť neskoro, ale zase som sa niečomu priučil a už viem ľahšie posúdiť do čoho má zmysel ísť. Preto mojou prioritou je a zostane práca s mládežou, ktorá ak je vedená správnym smerom a je jej venovaná dostatočná pozornosť vie byť zaujímavá a zmysluplná.

Sezónu 2014/2015 som síce začal v Budimíre aj pri Á-čku aj v doraste, ale po nečakaných incidentoch, ktoré vyplývajú z prostredia v ktorom sa hrá som uvažoval, že ukončím moje 4 ročné pôsobenie v tomto klube. No keďže mám jednu vlastnosť, ktorá sa mi už neraz vypomstila (keď dám slovo, tak ho dodržím) som pri chlapcoch v doraste zostal a priznám sa, že to neľutujem. Takú dobrú a poctivú partiu, aká a stretla v Budimíri som už dávno nemal jediný problém bol, že nás bolo málo 11-ti a 1 hráč, ktorý hral na čierno,lebo nechcel hrať za Amužstvo. S takýmto stavom bolo veľmi ťažké odohrať celú jeseň no chlapci ma prekvapili a napriek tomu, že nás bolo málo veľa nechýbalo a boli by sme po jeseni prvý. 

Veľmi som rozmýšľal, či po zime pokračovať v Budimíre, ale keďže som chlapcom dal slovo, tak som chcel na jar pokračovať. Prišiel však 4 december a ja som si v práci zlomil obidve nohy a tak mi bolo jasné, že začiatok sezóny nestihnem. Pomaly sa blížil začiatok jarnej časti a nikto nič neriešil a dokonca nejaký hráči z mužstva aj odišli, čo bol signál, že dorast ďalej nebude pokračovať. Telefonicky som sa od predsedu dozvedel, že mužstvo odhlásia zo súťaže a tak mi trochu odľahlo, ale nepotešilo ma to. Rozmýšľal som čo s chlapcami, ktorí chcú na jar hrať a tak som vybavil hosťovania v mužstve MFK Ťahanovce (Palo Mičko, Laco Balla, Luky Bodnár, Laco Erdélyi) a dokonca začal znova hrať aj Fero Vírostko, ktorý sa vážne zranil ešte za pôsobenia v Košických Olšanoch.

Momentálne už vediem aj tréningy v Ťahanovciach a dokonca som už bol v zápase proti Šaci vedený, ako tréner. na jednej strane mám  radosť z toho, že som znova pri futbale no zároveň som sklamaný z niektorých nepríjemných vecí, ktoré som nečakal a vzhľadom k tomu, že ich nikto nerieši a vlastne so mnou žiadny funkcionár doteraz nerozprával pravdepodobne pri mužstve  po sezóne nezostanem. Už dlhšiu dobu mám ponuku pracovať pri mládeži v Lokomotíve Košice a keďže je to môj srdcový klub (osobne som zaň hrával a dokonca som bol v 90-tých rokoch predseda fan klubu), tak ju pravdepodobne  aj príjmem.

Tak zatiaľ len toľko a uvidíme, čo sa v najbližšom čase udeje. V predošlých mesiacoch, ktoré som strávil na maródke som mal dosť času na bilancovanie toho, čo sa mi pri futbale podarilo a uvedomil som si, že ak človek robí niečo poctivo a neprináša to osoh jemu ani tým pre ktorých to robí, tak je najvyšší čas niečo zmeniť...........

Víťazstvá a prehry 8

Nové príspevky väčšinou píšem len v momentoch, keď mám pocit, že zažívam niečo nové, zaujímavé.... 

V mojej trénerske kariére sa toho zmenilo podstatne dosť. Skončil som aj s hráčmi v klube OFK K.Olšany (musím však pripomenúť, že korektne po dohode s vedením) a prestal som byť trénerom A mužstva v Budimíre. Jedine čo sa nezmenilo je, že ostávam trénerom vo futbalovom krúžku na ZŠ Hroncová.

Minulý rok (futbalová sezóna 2012/13) bol tak trochu nevýrazný. Na ZŠ Hroncová prestali chodiť do krúžku starší chlapci a tak som sa venoval len menším. V Košických Olšanoch sa síce káder zastabilizoval, ale už som nevládal ďalej sám ťahať dorastenecké mužstvo a na základe postupu A mužstva  do I.triedy  (po prehodnotení finančnej situácie) bolo po dohode s predsedom FK nutné ukončiť naše pôsobenie v klube. Čo sa týka Budimíra môj návrat bol nečakaný a ja som sa vrátil preto, že som mal pocit môjho dlhu voči klubu (odišiel som v najlepšom a moja náročná práca zostala nedokončená). Vrátil som sa však  v situácii, keď neboli hráči, funkcionári a samozrejme aj peniaze. Vzhľadom k týmto skutočnostiam som si dal jediný cieľ a to dohratie sezóny bez kontumácie a zastabilizovanie situácie v klube. Myslím, že sa nám to spoločnými silami  podarilo a terajší stav (okrem postavenia Á-čka v  tabuľke) je celkom dobrý vzhľadom k tomu, čo sa v klube udialo.

Momentálne trénujem dorast v Budimíre a mám pocit, že konečne robím to, čo som stále chcel. Moje mužstvo po doplnení kádra a skvalitnenia tréningového procesu hrá celkom pekný a aj účelný futbal. Momentálne sme na druhej priečke v tabuľke, čo som ešte pri doraste nezažil. Myslím si, že je to preto, že mám v mužstve chlapcov, ktorí dokážu vydať zo seba na ihrisku maximum a vedia premieňať šance, ktoré sa nám v zápasoch vyskytnú.

Verím, že som Vám v krátkosti popísal asi všetko podstatné čo sa za poslednú dobu pri futbale udialo a verím, že v najbližšom článku to bude ešte pozitívnejšie nielen čo sa týka mojej trénerskej činnosti, alej aj situácie v klube a  krúžku na ZŠ, kde sú ešte veľké rezervy a možnosti, ako súčasný stav vylepšiť.

Takže znova "športu zdar a futbalu zvlášť".

Stanislav Lellák

Víťazstvá a prehry 7

Konečne som sa dostal aj na blog v ktorom som začínal so svojou trénerskou činnosťou. Bolo už na čase, lebo sa toho udialo strašne veľa a je o čom písať....

Najskôr by som chcel spomenúť môj odchod zo ZŠ Juhoslovanská. Bolo mi to trochu ľúto, lebo som tam začínal a do telocvične som mal cca 30m ,no postoj školy ku krúžku a prieky (hlavne od BK Jugo) mi už išli na nervy. A tak neostávalo nič iné, len sa presunúť na inú školu. Vybral som si Hroncovú, lebo tam mám dobré vzťahy s vedením, a na rozdiel od Juhoslovanskej mi tam vytvorili dobré podmienky pre fungovanie futbalového krúžku. Jedine čo ma mrzí, že chlapci z vyššieho stupňa sa vykašlali na futbal a prestali chodiť nielen do krúžku, ale aj na veľký futbal do Olšan. Ich výhovorky, že "musím ísť s rodičmi na kolotoč", alebo "bol som chorý 6 týždňov" sú na smiech a nemá význam sa takýmto chlapcom venovať. No menšie deti chodia poctivo a tešia sa na každý tréning. Vyzerá to, že by som ich mohol pritiahnúť na veľký futbal (rokoval som už s nejakými FK).

Ďalšia a najhoršia epizóda bolo moje učinkovanie v A-mužstve Budimíra. Bohatý sponzor, kvalitní hráči (aj z ligy), dobré ihrisko dávalo tušiť, že to bude tvrdý oriešok pre začínajúceho trénera. Zo začiatku to ešte išlo (bol som asistentom J.Repíka), ale po zimnej prestávke som pristúpil na to, že budem hlavným trénerom. Toto som však nemal robiť, lebo hneď sa otočila karta. Niektorí hráči mi dávali najavo, že som pre nich nula, sponzor mi "vypomohol" s tréningami tak, že namiesto vyžadovania dochádzok na moje tréningy si dohodol a určite aj zaplatil trénera s profi licenciou (R.Berta), ktorý mal na starosti nominácie na zápas a jeden (povinný) tréning. Na moje tréningy, ktoré neboli povinné chodili 3-5 hráči a v majstrovských zápasoch som bol len figurína , ktorá mala plniť veci dopredu dohodnuté. Vydržal som to so zaťatými zubami do konca sezóny a odišiel som po ukončení posledného zápasu tak, že si to ani nevšimli (všetci oslavovali postup do VI. ligy).

Nebudem viac písať o mojom učinkovaní v kluboch, kde som len strácal čas (napriek tomu som sa tam niečo naučil), ale povenujem sa môjmu aktuálne hlavnému klubu OFK Košické Olšany.

Som tam už tretiu sezónu a konečne mám pocit, že to stojí za to. Nie však pre podmienky, alebo peniaze, ale pre chlapcov ktorých už vediem od svojich začiatkov. Mojim najväčším problémom boli a sú lajdáci, ktorí vydržia trénovať a hrať tak maximálne 2,3 týždne. Ak by som sa dostal k partii, ktorá je teraz, tak verím, že by sme mohli pomýšľať aj na vyššie priečky. Chlapcom nechýba zápal a chuť trénovať, no ešte stále sa potrebujú učiť hrať futbal a čo je najdôležitejšie hrať pre kolektív. Bol som rozhodnutý, že po jeseni skončím z futbalom v Olšanoch, ale vďaka príchodu Janka Veselovského a jeho synov som tento názor zmenil. Mám už ako nosiť chlapcov na tréningy a zápasy a zároveň viem, že nie som už na futbal sám. Ak ešte doplním, že niektorí chlapci ( zo starej partie) sa prebrali a začali chodiť poctivo na futbal a zároveň sme doplnili mužstvo o šikovných chlapcov (J.Veselovský, M.Molnár, R.Filipovič), tak to dáva veľké predpokldy, že by sa to mohlo uberať k lepšiemu a my konečne nebudeme brať prehry, ako samozrejmosť.

Takže "športu zdar a futbalu zvlášť".

Stanislav Lellák

Víťazstvá a prehry 6

Tak a dožil som sa.......

Máme prvé tri body a ja konečne môžem povedať, že sme vyhrali a zaslúžene. Nový ročník som začal s obavou či sa vôbec dáme dokopy. Napriek tažším začiatkom sa situácia zmenila a chlapci začali chodiť a aj prístup k tréningom a zápasom sa zmenil. Konečne pochopili, že ak pristúpia k futbalu poctivo a zodpovedne, tak sa to už musí nejako odzrkadliť. Prvé tri body sú prvou lastovičkou, ale verím, že sa to len teraz začne hýbať tým správnym smerom. Niektorí chlapci  hrajú tak, že sa mi nechce veriť, že ešte pred 1/2 rokom nehrali žiadny futbal. A stále máme najmladšie mužstvo v súťaži (škoda, že sa zranil Ferko Vírostko). Ak sa udrží dobrá partia a chlapcom nenaprší do nosa (ešte nemá prečo), tak z nich môže byť jedno super mužstvo.

Stanislav Lellák

Víťazstvá a prehry V

Tak a je dobojované. Myslel som si, že tento článok budem písať veselšie, ale realita je veľmi krutá a ak mám byť objektívny tak musím povedať, že sa nie je čím chváliť. Prvá moja sezóna v role trénera (ukončil som školenie trénerov) dopadla tak, ako musela. Hrať futbal s chlapcami, ktorým sa nielen nechce, ale ho  ešte ani nevedia hrať je veľmi ťažké. Zase na druhej strane musím priznať, že je to oveľa lepšie ako na jar, kde po prvých kolách som si myslel, že ani sezónu nedokončíme. Vo futbalovom krúžku to bolo oveľa lepšie (boli aj výsledky), ale tam to padá na nezáujme školy (jedine pani učiteľka Miženková mala o nás záujem). A z toho dôvodu krúžok na škole končí (paradoxne končí aj ona, dostala výpoveď). Je mi to ĺúto, ale hlavná časť chlapcov, ktorí chodili poctivo končí a ten zbytok radšej vezmem do inej školy (už je niečo dohodnuté), kde si nás budú viac vážiť a vychádzať nám v ústrety. Bol to ťažký rok, ale pre tých, ktorí chcú niečo dosiahnúť bol veľmi poučný a ak sa nám podarí niektoré veci poriešiť (dochádzka na tréningy a zápasy, nasadenie v zápasoch), tak si myslím, že sme na dobrej ceste hrať futbal na ktorý su už bude dať pozerať.

S  pozdravom

Stanislav Lellák

Víťazstvá a prehry IV

Tak a už máme za sebou niekoľko zápasov nielen pri doraste, ale aj pri A mužstve. Ešte pred rokom by som tomu neuveril, že s mojimi chlapcami budem hrať súťaž ( no ale čo už.....) a momentálne už veselo zarezávame v okresnej súťaži. To veselo je len obrazne, pretože skóre po 4 zápasoch 4:26 a 0 bodov je skôr na plač, ale nevadí. Nováčikovskú daň si vyberám spolu s chlapcami ( oficiálnym trénerom budem "možno" od 12.5.2011 vtedy máme trénerské skúšky) a bojujem ako sa dá. Mojim najväčším nepriateľom je dochádzka na tréningy a zápasy (hlavne domáci hráči), ktorá zapríčiňuje, že neviem, kto vlastne nastúpi a tak musia hrať aj hráči, ktorých by som nepostavil, alebo sa necítia na zápas. Po 3/4 ročnej práci s krúžkom na škole prišlo obdobie, kde sa ukazuje, ako na tom vlastne sme s kondíciou a herným prejavom. A je ešte veľa práce pred nami a viacerí, ktorí si myslia, že sú už futbalisti budú ešte musieť na sebe tvrdo pracovať, aby to bola aj pravda. Verím, že spoločným úsilim zvládneme ťažké začiatky a keď sa zlepší prístup a dochádzka, tak sa dostavia aj výsledky na ktoré netrpezlivo čakáme....

Stanislav Lellák

Víťazstva a prehry III

Tak a po dlhšej dobe pripájam ďalší príspevok, ktorý sa mi píše o to ľahšie, že sme vyhrali a dokázali, že predsa len sa na nás niečo v tréningoch nalepilo. Nechcel by som preceniť tento výsledok (hrali sme proti mladším), aby niektorí nemali pocit, že už sme veľké mužstvo a budeme len vyhrávať. V skutočnosti ešte len začíname a čaká nás dlhá cesta, ktorá môže byť plná ťažkostí a neúspechov (futbal to nie sú len výhry, ale aj prehry a sklamania). Za veľké pozitívum považujem to, že skoro všetci (okrem maródov Laca, Fera a hráča Loky Simona ...) prišli pripravení aj najedení :-) a tak to aj na ihrisku vyzeralo. Ak sa naučíme, že futbal je kolektívna hra a vyhrať môžme len keď zabojuje celé mužstvo, tak je šanca, že prídu aj úspechy a celé naše snaženie bude mať zmysel. Poznámky, že " čo sme za mužstvo - pozberanci " nepočúvam, lebo mi nehráme futbal kvôli tomu, že nás niekto núti, alebo pre frajerinu (dúfam, že to tak je!!!), ale preto, že ho máme radi a chceme niečo dosiahnúť. Ak je niekto vyobliekaný ako Drogba to ešte neznamená, že už je veľký futbalista (to musí dokázať svojou hrou na ihrisku).

Stanislav Lellák

PS: Pokračovanie na budúce (dúfam, že po víťaznom zápase)

Víťazstva a prehry II.

Po skončení turnaja som s trénerom víťazného mužstva (kamarátom Lacom) rozmýšľal nad tým, ako dopadol turnaj, ktorý práve skončil. Samozrejme, že pre neho výborne (1. miesto), ale v podstate a na tom sme sa obidvaja zhodli je, že nie je dôležité "len" vyhrať, ale aj obstáť so cťou. Musím pochváliť všetkých účastníkov turnaja, že sa správali športovo (hlavne tí veľkí k menším) a že brali účasť na tomto turnaji, ako možnosť zahrať si futbal a spoznať chlapcov, ktorí hrajú v iných kluboch. Verím, že to nebolo prvé a ani posledné podujatie, či už na našej škole, alebo niekde inde (tréner KAC Peťo Palečko nám napr. slúbil. že si môžme zahrať proti jeho chlapcom na umelej tráve).

Zároveň chcem poďakovať všetkým, ktorí mi pomohli pri uvedenom podujatí (p. učiteľka Miženková, sponzor Laco Gožorek, Ďuri Adamčík Maad) tak, aby sa všetci účastníci cítili u nás čo najlepšie.

Aj napriek tomu, že sme "nevyhrali" považujem turnaj za úspešný a teším sa na ďalšie podobné podujatia.

Stanislav Lellák