Víťazstvá a prehry VII

Víťazstvá a prehry 7

Konečne som sa dostal aj na blog v ktorom som začínal so svojou trénerskou činnosťou. Bolo už na čase, lebo sa toho udialo strašne veľa a je o čom písať....

Najskôr by som chcel spomenúť môj odchod zo ZŠ Juhoslovanská. Bolo mi to trochu ľúto, lebo som tam začínal a do telocvične som mal cca 30m ,no postoj školy ku krúžku a prieky (hlavne od BK Jugo) mi už išli na nervy. A tak neostávalo nič iné, len sa presunúť na inú školu. Vybral som si Hroncovú, lebo tam mám dobré vzťahy s vedením, a na rozdiel od Juhoslovanskej mi tam vytvorili dobré podmienky pre fungovanie futbalového krúžku. Jedine čo ma mrzí, že chlapci z vyššieho stupňa sa vykašlali na futbal a prestali chodiť nielen do krúžku, ale aj na veľký futbal do Olšan. Ich výhovorky, že "musím ísť s rodičmi na kolotoč", alebo "bol som chorý 6 týždňov" sú na smiech a nemá význam sa takýmto chlapcom venovať. No menšie deti chodia poctivo a tešia sa na každý tréning. Vyzerá to, že by som ich mohol pritiahnúť na veľký futbal (rokoval som už s nejakými FK).

Ďalšia a najhoršia epizóda bolo moje učinkovanie v A-mužstve Budimíra. Bohatý sponzor, kvalitní hráči (aj z ligy), dobré ihrisko dávalo tušiť, že to bude tvrdý oriešok pre začínajúceho trénera. Zo začiatku to ešte išlo (bol som asistentom J.Repíka), ale po zimnej prestávke som pristúpil na to, že budem hlavným trénerom. Toto som však nemal robiť, lebo hneď sa otočila karta. Niektorí hráči mi dávali najavo, že som pre nich nula, sponzor mi "vypomohol" s tréningami tak, že namiesto vyžadovania dochádzok na moje tréningy si dohodol a určite aj zaplatil trénera s profi licenciou (R.Berta), ktorý mal na starosti nominácie na zápas a jeden (povinný) tréning. Na moje tréningy, ktoré neboli povinné chodili 3-5 hráči a v majstrovských zápasoch som bol len figurína , ktorá mala plniť veci dopredu dohodnuté. Vydržal som to so zaťatými zubami do konca sezóny a odišiel som po ukončení posledného zápasu tak, že si to ani nevšimli (všetci oslavovali postup do VI. ligy).

Nebudem viac písať o mojom učinkovaní v kluboch, kde som len strácal čas (napriek tomu som sa tam niečo naučil), ale povenujem sa môjmu aktuálne hlavnému klubu OFK Košické Olšany.

Som tam už tretiu sezónu a konečne mám pocit, že to stojí za to. Nie však pre podmienky, alebo peniaze, ale pre chlapcov ktorých už vediem od svojich začiatkov. Mojim najväčším problémom boli a sú lajdáci, ktorí vydržia trénovať a hrať tak maximálne 2,3 týždne. Ak by som sa dostal k partii, ktorá je teraz, tak verím, že by sme mohli pomýšľať aj na vyššie priečky. Chlapcom nechýba zápal a chuť trénovať, no ešte stále sa potrebujú učiť hrať futbal a čo je najdôležitejšie hrať pre kolektív. Bol som rozhodnutý, že po jeseni skončím z futbalom v Olšanoch, ale vďaka príchodu Janka Veselovského a jeho synov som tento názor zmenil. Mám už ako nosiť chlapcov na tréningy a zápasy a zároveň viem, že nie som už na futbal sám. Ak ešte doplním, že niektorí chlapci ( zo starej partie) sa prebrali a začali chodiť poctivo na futbal a zároveň sme doplnili mužstvo o šikovných chlapcov (J.Veselovský, M.Molnár, R.Filipovič), tak to dáva veľké predpokldy, že by sa to mohlo uberať k lepšiemu a my konečne nebudeme brať prehry, ako samozrejmosť.

Takže "športu zdar a futbalu zvlášť".

Stanislav Lellák